22.03.2012

23. března 2012 v 3:03 | King Rucola a Max. de Bile
Slnecny den. K veceru sme navstivili s tym na tento den nam pridelenym "tovarom" v ramci prechadzky a nezneho sportovania blizky sedliacky statok. Povodny zamer, ukazat Miss M. kravicky "aj s velkymi rohami", krmit ich senom, pozriet male teliatka, prasiatka, inkluzive morskych, dvoch inych starych somarov okrem nas dvoch starych rodicov, nejake tie kozicky okrem tych, ktore priniesli pocetne pohladne matky s detmi, nakolko ich bolo v ten prekrasny slnecny den neurekom, tych matiek skoro viac, nez tych deti, kupit pritom aj cerstve mlieko, klobasky a jablka, bol ohrozeny tym, ze Miss M., zvyknuta svojim otcom, ktory jazdi zavodne na kococh s ozajstnymi dvomi az styrmi PS, zaobchadzat s tymito "malymi" zvieratkami nebola k odrhnutiu od pozorovania zivota v konskej ohrade.

Pytam sa preco, ci je to uz v zenskych genoch? V com asi spociva fascinacia pozorovat take nezne tvory...

V mojej zemi je zvykom, ze v ramci "glasnosti" moze clovek navstivit tie miesta, odkial planuje zakupit urcite vyrobky, priamo tam, kde sa vyrabaju. Snad aby sa mohol presvedcit, ze vsetko sa robi tak, ako sa patri, ako si to clovek predstavuje. Napriklad ze kravy nelezia vo vlastnych vykaloch a podobne. Kontrola v atelieri, dalo by sa "odborne" povedat.

V mastali hrala kravam hudba a ony v ritme tyc pokojnych melodii spokojne prezuvali. Male prasiatka behali po svojej luke a stare prasa fotilo o sto sest. Bohuzial len telefonom a pretoze sa pomaly zmrakalo a Miss M. zacala byt unavena a chcela svoju flasinku, tak nastal cas, vratit sa domov. Cestou k autu sa skytal pohlad na Alpy, ktore si majitel statku rozvesal nad strechami mastale, aby budil dojem klasickej idylky, oziarene zapadajucim slnkom. Pri trochu dobrej vole sa daju na horizonte rozoznat.
Osvetlovaci tohto prirodneho divadla maju uz s podobnymi efektami starocne skusenosti, zrejme ako u benatskych gondolierov sa tato praca dedi, odovzdava z pokolenia na pokolenie. Niet potom divu, ze tym lakaju davy turistov, ktori navstevuju napriek vysokym cenam, ktore v mojej zemi vladnu este stale vo velkom pocte, aby obdivovali tento spektakel. Ked posledny divak hladiste opusti, svetla zhasnu a opravari vylepsuju kulisy na buduci den...aj to je moja zem.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 King Rucola King Rucola | Web | 23. března 2012 v 3:21 | Reagovat

Teraz vidim, ze tie Alpy vidiet este horsie, nez som si povodne myslel. Su asi jeden centimeter nad strechou mastale. Bol uz sumrak, nepomohlo ani tych 12 milionov pixlov, skoda...

2 Gabi Gabi | E-mail | 23. března 2012 v 8:05 | Reagovat

Pri miernom sklopení monitoru, maštaľ stmavne a Alpy sa krásne ukážu aj červené zore nad nimi. Je to taká pekná hra s fotkou.
Je to tam také pekne usporiadané a čiste, akoby tam ani žiadne mechanizmy nemali , iba si tak pekne čisto žili. Nešpinili. U nás by vás odtiaľ rýchlo hnali, aby ste im tam vraj svojou špinou na topánkach chorobu nezaniesli.

3 luga luga | Web | 23. března 2012 v 8:47 | Reagovat

[2]: U nas mame choroby v hlave, nie na topankach. My mame takych, ako je C.G. Jung alebo Dr. Breuler a velikansky Pezinok mame tiez, len sa vola Burghölzli. (Hradne drievko, prelozene.) Mozno preto smieme aj do mastale.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama