Březen 2014

30.03.2014 Posledny

31. března 2014 v 7:15 | King Rucola
Posledny raz k cestovaniu casom. Deprimujuca tema, pretoze do minulosti je to nemozne bez melancholie a do buducnosti je to uplne otazne, pretoze nikto nemoze tusit, co sa aj z tych napremyslenejsich planov stane.

Jeden "velmi premysleny" navrh sa ma realizovat v Zürichu. Zürich je najväsie a asi najdolezitejsie mesto svajciarskej federacie. Mozno aj najbohatsie. Zeneva je vazny konkurent, ale ta je "daleko" a aj dalako mensia. Bern ako hlavne mesto tu konkurovat nemoze, ten je nieco ako "spiaca krasavica". Novsou dobou sa Zürich velmi snazi, dohanat kulturny deficit. Vystupuje ako mesto kultury. Nielen banky, velka opera, dom umenia ako "Narodna galeria" a podobne. Uz po roky vladne mestu cerveno-zelena aliancia proti mestiackej opozicii, preto to aj tak "slavne" s rozpoctom mesta vyzera. Peniaze v tomto bohatom state neustale chybaju, nakolko lavicove vlady maju tendenciu brat a minat bez otazky odkial. Ale snazia sa. Nejake tie omrvinky financenho rozpoctu padnu aj na postelnu plachtu kultury, kde potom sposobuju casto tie neprijemne pocity, ked sa tam nahati ludia za urcitym ucelo musia valat v omrvinkach.

Niekde, v nejakej tvorivej hlave, sa zrodil napad, urobit z Zürichu pristavne mesto! Pristavne mesto s celou jeho "romantikou" tych usmolenych zeriavov, lodenic, pristavnych krciem. Na par mesiacov. Nie na trvalo, pretoze tie lode, ktore tu uz roky po jazere premavaju, sa na rozdiel od ludi a blaznivych napadov nerozmnozuju. Par mesiacov, mozno pol roka, ma tronit na nabrezi zürissekj pesej zony pristavny zeriav z Hamburgu, ozajstny morsky vlk. Naklad na motaz tohoto "umeleckeho diela" len nieco viac nez pol miliona frankov. Cize pol miliona Euro a krat dvadsat(?) ceskych korun. Nieco do toho rozpoctu chybalo a to prihodi odstupujuci konsel, socialdemokraticky mestsky radca s jeho rodinou, pretoze je tou myslienkou priam posadnuty, prebojoval v parlamente jej realizaciu a zrejme to vidi ako svoj pamätnik. Tak Zürich, vnutrozemske mesto s velkym jazerom, dostane nater primorskeho pristavu s tym zeriavom a davy domacich a turistov budu chodit cumiet, fotografovat, diskutovat, zasnut a hlavne asi nadavat, co su to za vyhodene peniaze.

Fotografia zeriavu v stadiu projektu. (Autor Max. de Bile v polnej galerii Les Planes Basses, Svajciarsko)

Vdaka predstihu, ktory mame "cestovanim casom", tentorkrat do buducnosti, uz teraz, mozme si zanariekat nad roztopasnostou panov konselov, ked uz sa okna na radnici kvoli klimatizacii neotvaraju...Ved danovi polatnici si aj tak ani netuknu!

Mr M. dovrsil pät rokov. Oslava prebehla skor v "zwinglianskom duchu", ale zeriavy sa nerozdavali, len tunel na jeho dreveny vlacik. Na konci kazdeho tunelu je svetlo. (Alebo aspon tam zasvietia biele zuby jedneho nemenovaneho prezidenta.) Odrazilo a to na mojom tlaku: ziadny sport vcera, cigarety, zdrava strava v podobe dorty k narodeninam. Meranie rano 154/96(!!!)/73 nebol ziadny hit ale vecer to bolo este "lepsie", 174/104/90, co sa uz "necha vidiet"! Tolko teda k minulosti, pritomnosti a buducnosti po precestovani casom...vaha konstatne vysoka!

Este dodatocne vysvetlenie vyrazu "zwinglianska oslava": Zwingli, zürissky kazatel, bol nieco ako Majster Jan Hus. Moralizoval, polemizoval, rozdeloval ludi, bol prisny kazatel a podobne, nabadal k tomu a onomu, co sam sotva dodrzoval, az kym netiahol s mecom v hrsti do bitvy, kde ho konecne niekto "spracoval", ale to je cestovanie do minulosti...dnes som chcel do buducnosti!

29.03.2014 Na boso! Cas sa stratil.

30. března 2014 v 10:11 | King Rucola
Dnešny deň bol veľmi veľmi významný. Zajtra bude ešte významnejší. Stratila sa niekam jedna hodina.
Vypukol letný čas. Vypol som teda kúrenie.


Konečne nemusím zápasiť s ponožkami. Vydal som sa do sveta "na boso".
Zajtra ma Mr M. päť rokov!

Čas sa teda nezastavil, len sa stratil. Čas piatich rokov a tá jedna dnešná hodina...

146/95(fuj!)72...O pôl ôsmej ráno
151/86/65........O hodine dvadsiatej druhej, osudovej, po dlhom fyzickom napätí!

Kýška je kyselé mlieko, Kiska je prezident Slovenska. Čas sa teda naozaj nezastavil, len sa stratil. Len sa niečo stratilo...

28.03.2014 They never come back

29. března 2014 v 8:00 | King Rucola
Otrepane rcenie: "They never come back!" sa opät ukazuje ako nepravdivy vyrok, kecanie. "They" pridu zrejme "very well" naspät. Tak som vstupil z oslnenej jarnej zahrady a maly krok cez prah dveri ma uvrhol sestdesiat rokov naspät. Nahle som sa ocitol v inom case.

Nikdy som nemal ozajstny vlacik. Ozajstny kovovy, elektrinou pohanany. Len krasny dreveny, ktory sa na vlak vobec nepodobal, cim dovoloval tie najfantastickejsie modely, ked si ich uzivatel vyfarbil vo fantazii. Nemal som nikdy nejaky ten klasicky model, nevedel by som jedinu lokomotivu pomenovat, ale bol som panom nad nekonecnymi trasami kolajnic miznucich za horizontom. Vlaky sa vdaka imiaginarnemu cestovnemu poriadku vracali, ako som len chcel, rozkazoval, potreboval. Dnes by som prozaicky konstatoval, ze jazdili "do kolecka". Vtedy nie, vtedy sa jednoducho vracali z nekonecnych destinacii na domovske stanice. Vidim zrazu tie moje neohrabane, hrube, drevene a kriklavo pomalovane vozne, tu "lokomotivu", ktora nevyzerala ako lokomotiva, vidim seba, ako som drzal v ruke cosi okruhleho, co malo predstavovat volant, kormidlo, ktorym som ten imaginarny cestovny prostriedok riadil. Pysny, ze som vedel "odist" a vratil sa a vlaky alebo auta - moja vlakova suprava mala tak neskutocnu podobu, tak nerealisticku, ze kedykolvek som ju mohol zamenit za flotilu lodi, nakladnych aut, mozno, ked ma uz naozaj vsetko nudilo, aj za stado divokych koni - tam stale este boli. Neodisli, nenaburali, vsetko islo tak, ako som si to predstavoval. Fantazia nemala hranic, nesikovny pokus o vlak, ktory sa na ziadny vlak sveta nepodobal, plnil pedagogicku funkciu, znasal vsetky rozmary, ktore ten chlapcek pri snivani v svojej makovicke vyprodukoval statocne a bez namietok.

Takto to mohlo asi vyzerat, ako sa mi necakane prezentovalo, ked som dnes vkrocil za ucelom, spravit si a zobrat si dalsiu kavu von, k rozcitanej knihe. Zle jazyky, ktore mi chcu lichotit, aby som vnukovi bol priaznivo nakloneny, mi zaliecavo tvrdia, ze "on sa uplne podoba na teba!" Tak teda takto to mohlo vyzerat?


Hovno, to nie je vobec pravda, myslim si, ale pri pohlade na tu drevenu drahu dostavam pochybnosti. nie kvoli fyzickej podobe mojho najmladsieho vnuka, kvoli tomu vlaku, ktory nevie ist na elektrinu, nie je dialkovo ovladany, nevyzera ako vlak, pripomina mi skor stado splasenych mustangov - a z nicoho sa ocitnem najprv vyse sestdesiat rokov spät a masinou asociativnych spomienok cestujem cez film s Marilyn Monroe "The misfits" do puberty a usmievam sa v spomienke na pritmie kinovej saly, na tite klasicke drevene stolicky v dlhych radach nevetraneho kina, ako som pchal ruku pod suknu nejakej ten damy, lebo "cestovanim casu" sa dostavam cez dreveny vlak to epochy, kedy sa este nosili sukne.

Ale nie minisukne! Na tie sme museli este par rokov cakat...

They never coma back? Dreveny vlak a drevene stolicky a minisukne mozno ano, urcite, tie casy uz urcite nie!

Len ich podoba, ktora sa podobá i nepodobá, tá sa bude vracať neustále...

150/87/72...127kg

27.03.2014 Quo vadis? Do tretice?

28. března 2014 v 8:37 | King Rucola
(Niečo sa mi tu poplietlo, tak skúšm "do tretice" všetko dobré i zlé...)

Často cestujem bez akejkoľvek "časovej mašiny" na tieto miesta. Precestujem i v najväčšej zime hravo tým pamätným krásnym letom, keď som tuná denne plával a nemal som ani poňatia o nejakom zdravotnom ohrození. Naopak som sa vysmieval každému, kto sa vôbec pohrával s myšlienkou, nechať si urobiť tú odporúčnú zdravotnú kontrolu, tú stareckú!

Potom zrazu narazíte vlastnou hlúpostou na pár moderných lekárov, ktorí už musia odvádzať zisk, ako keby boli povedzme predavači topánok. Alebo snehových pluhov, ktore si práve za ťažké milióny objednala Moskva u Švajčiarov. Proste namiesto prevencie a liečenia musia úbohí absolventi tohto náročného štúdia vlastne zmenit svoj štúdijný odbor a venovať sa zarábaniu. (Poistovne zaviedli nové systémy ich honorovania, zmeny, meranie vykonnosti so stopkami v rukách, ako na atletickej dráhe, racionalizovanie nemocníc, počítanie gršíkov, bürokratický krám, atď.)

A je po všetkom. Staneme sa obetnými baránkami, ktorí platia za to, že sa podrobujú strašidelným zákrokom na oltár zisku. Zisku v priemysle, ktorý pôvodne mal slúžiť tým baránkom a nie naopak. Keď "boh v bielom plášti" chce, vždy niečo nájde. Len či je to ozaj aj pravda? Či nie je za tým vidina zásahu, v najlepšom prípade operácie, lebo ta je najviac platená? Je po dobrej nálade! Tak cestujem v čase ďalej naspäť, keď som si na tomto brehu opekal špekáčky, zapíjal pivom chladeným tou čistou vodou jazera a sral na celú lekársku vedu...

Quo vadis medicína, kam ideme, čo z toho, čo z nás bude? Pacienti a potom už len hromádka šedivého prášku nasypaného v nechutnej nádobe? Veľa obyvateľov tychto nádob sa nechá potom rozsypať práve v tomto jazere. (Napriek tomu má voda takmer presne kvalitu pitnej vody!) Vykašlať sa na to! Už aj oni sami - alebo sú to čierne ovce? - prichádzajú pomaly k podobnému úsudku. (Viď aj najčerstvejší článok k tejto téme v dnešnej bulvárnej svajčiarskej tlači.)

* * *
Tak ako je to s tym zvukom? (Chcel som tajne nahravat cudzi rozhovor, hanba! Ale tie kacice plavajuce proti lodi zaryto mlcali, tak som sa zbytocne snazil hrat na spiona alebo detektiva.)


Je pocut ten lubozvucny "schwyzr düütsch" v pozadi alebo nie? Ak nie, tak som to zbytocne snimal...
Tusim trochu je, ale len pre "skolene ucho" sa da rozoznat, co ti na brehu u tej lodicky vykrikuju. Skoda.

Tu ten "priboj" züriskeho mora je pocut celkom jasne.


Pomaly, lenivy a melancholicky podvecer konci touto truchlivou melodiou...(145/92(!!!)/87...zacnem pripisovat aj vahu?)

26.03.2014 Quo vadis?

27. března 2014 v 7:45 | King Rucola
Quo vadis? Kam ideš? Ako to má skončiť? K čomu to speje? Netušim. Dnes som mal aspoň jasný cieľ: Blízke hraničné mestečko Kadenburg v Nemecku. Čo tam? Predávajú tam Becherovku! Pre mňa zatiaľ jediný pozitívny prvok zjednotenej Europy pod pláštíkom EU. Ani len súdruh Barosso, či ako sa volá ten pán bez krku (a možno i bez chrbtice? Ako sa len včera nechal fotografovať so súdruhom Obamom v Bruseli, ked unisono jebali Putinia!) na tom zatiaľ nič zmeniť nemôže.

Aby to bolo jasné: Vo Švajčiarsku, kde vyše pol storočia žijem, sa dodnes Becherovka nepredáva. Donedávna bol aj absinth zakázaný. Raz som ju tu videl, vystavenú ako raritu v obchode s liehovinami, na čestnom meste v strede výkladu a stála päťkrat tolko ako na Slovensku, kde sme si ju doteraz museli kupovať. Ale naďalej sa tu nepredáva. V Nemecku áno, i keď nie všade. Stoji len o pár Euro viac, ako v Bratislave. Takže v rámci výletu je to ešte sranda.


Kam kráčas pútniček? Qou vadis?

Pretože je to liek a my všetci sme chori, každý nejako, každý svojím spôsobom, tak Becherovku treba mať doma! Aj keby na chlieb nebolo...

Jasný cieľ pútniček, nie?

Dodatok az dnes vecer, zabudol som, lebo som nebol prilsi nadseny: 150/92(!)/71 ! Do kelu...

25.03.2014 Jubileum

26. března 2014 v 0:45 | King Rucola
Prekvapenie hned rano. Hoci je telpota plus jeden stupen Celsia (teda o dvadsatdva stupnov menej nez prvy jarny den!), sneh uz nastastie zmizol. Druhe prijemne prekvapenie: Tlak 156/87/77 oproti vcerajsku klesol. Velmi prijemne prekvapenie.

Neprijemny koniec, pretoze vlastne nijaky zaver dna. Ziadne gratulacie k "okruhlem" jubileu, ako vzdy ma vsetci zabudli. Zrejme v obecnych masinach, ktore pri "cestovani casom" funguju, sa registruju len udalosti s okruhlym datumom.

Pri cestovani casom sa zabuda na skutocnost, ze kazde ranne prebudenie a nastup na vlak casu su neskutocny dar, ktory treba kazdykrat oslavovat.

Z planovaneho sampanskeho a kaviaru zostala flasa-dve piva a zemiakove placky. Sice bohate plnene, ale predsalen obycajne placky. I ked ich milujem a som hrdy, ze som sa ich konecne naucil robit, jubilejnu oslavu som si predstavoval inac. (A k tomu spanok pred "Stalo sa na mieste cinu", ktory davala ARD televizia, ako uz obvykle...)


Aspon ta dobra dusa Timosenkova, s jej copankom vo vlasoch mi "cestovanie casom" jej sprostymi recami a primitivnymi vyhrazkami sprijemnila. Jedinym kliknutim na YouTube som sa ocitol v case "Water Gate", ked to mladej generacii este nieco hovori. To su nasi politikovia, nasi "vodcovia", ked sa vyhybam slovu "Führer".

Adresa prislusneho zaznamu na YouTube mozete kopirovat na mojom druhom blogu:

24.03.2014 Start

24. března 2014 v 21:45 | King Rucola
Zacinam s niecim trochu inym, pretoze tento "projekt" ma byt na rozdiel od povodneho aj "male denne (ne)radosti". Teda tak nejak, v tom zmysle.

Najprv, aby to rychlejsie islo, podivna radost-neradost, teda latka na zamyslenie, vid aj tu:


(Aby som to nemusel dvakrat pisat!)

Ta "hlavna" neradost hned na zaciatok: 150/102/87 ! To je velmi zalostne!

Zacinat datumom je daleko praktickejsie, prehladnejsie, tak, ako som to robil pri prvom behu projektu. Ten druhy udaj je cast mojho chorobneho "Tikc-u" z mladosti. (Der Tick je po nemecky pre "vrtoch, podivny navyk", pozn. prekl.) Vzdy som chcel a nikdy som sa na to nezmohol, pisat si dennik. Chvilami som mal take strane vycitky svedomia, ze som aj zacal, ale po dvoch dnoch som si uz ani netukol. Jedine, co som ako-tak dokazal, ze som jeden cely rok zapisoval do agendy dennu teplotu ovzdusia, tlak vzduchu a moju vahu. Bez akehokolvek rozumeho ciela, len tak, ako bezmeny a zbytocny statisitik. Ale aspon som to vydrzal po cely rok. Aspon nieco som tak mal v tej agende zapisane, ked uz ziadne rozumne zaznamy, ziadne dolezite terminy, ziadne poznamky o projektoch a podobne.

Neskor, v case, ked este neexistoval ziadny Excel, ma posadla za ucelom udrzania prehladu mania, znacit na milimetrovom papieri podrobne udaje o mojom sexualnom zivote Teda: kde, s kym, ako, ake to bolo a tak podobne. Proste velmi "dolezite" veci. To so vydrzal tiez cely rok a zhotovil vdaka milietrovemu papieru krasne, mnohovravne a vyvravne grafy. La vie sexuelle, ci ako sa to aj s gramatickymi chybami nazyvalo. Cely jeden uradnicky fascikel, mam ho este dodnes.

Zajtra slavim velke okruhle jubileum. prvych osem mesiacov na ceste k osemdesiatke budem mat za sebou. Osem a osem(desiatka) - opica s nosem! Velmi okruhle vyrocie, hodne sampanskeho a kaviaru. Plus podozrenie, ze som mozno najstarsi ucastnik tejto komunity! Aj poznaceny. Ved nie kazdy ma za sebou "brain stroke", alebo ano? Tak aby som sa vyhol dalsiemu utoku na moju hlavu, meriam si ako zo sportu denne tlak krvi. Ako keby som pravidelne trenoval. Ako keby to nieco mohlo pomoct! Len to vlastne deprimuje. Ale je to cast mojho privatneho pokusu, dokazat lekarovi, ze nehra rolu, ci beriem tabletky, ci nie, vsetko je jedno. Len bez tabletiek to vyjde lacnejsie, ta smrt.

Preto teda tie zahadne tri cisla v uvode textu: Systolicky tlak, diastolicky a pulz! (Kedysi bol moj tep okolo 45-48!!!)

Teraz ta skor radosotna cast dna:


Dodany tovar sa ma coraz viac k samostatnemu zivotu, o to menej starosti...Napriek chladnemu pocasiu a sedivemu nebu ako keby sa zdalo, ze slniecko uz vyslo...

Cestovanie casom? Vsetko tu uz bolo a kam cestujeme ukazuje napriklad Krym... (Dodatocne napisane po Obamovm dnesnom pobyte v Holandsku.)

Dvadsiaty treti, navrat zimy

23. března 2014 v 19:25 | King Rucola
Prekasna nedela! Prave sme sa po obede chystali vyrazit do sice sediveho, ale predsa prijemneho popoludnia. Naraz na severe od letiska zaburacalo, myslel som, ze cez tu ciernavu si preraza cestu nejaky zbludily pilot, ale za minutu sa lialo i so snehom ako vysite! Z prechadzky zostala nula a nuda. Tak sme sa vrhli na radio, slovenske radio pre zmenu.Napinavy, zaujimavy program. Potom som napisal nasledovnu e-Mail.

(Kopec Uetliberg, 864m/nM, zürissky domovy kopec. Pohlad z okna mojej pracovne.)
(Foto Max. de Bile, moj dvorny Fotograf, preto aj ta "kvalita".)

Tak takto ma lapil lapac snov o jari! Aj v najväcsom horor-sne, nocnej more, som si nieco take nevysnival! Lapac zlyhal?
Nie, nehzlyhal, ziadny nemam. A to je dnes "Medzinarodny den meteorologv"! Ukazkovy, nazorny!

e-Mail
Prave absolvujeme - je predsa nedela, nie, treba nieco take! - blizzard. Celu zimu sme sneh ani poriadne nevideli, teraz prisiel aj s hromami a bleskami. Prva burka v roku 2014 a hned aj so snehom! (Predvcerom este v trickach pri modrej oblohe a 23°C!)
Preto sme nastastie nikam nevyrazili na prechadzku a kratime si cas pocuvanim slovenskeho rozhlasu, RTVS.sk Slovensko 1. Prave tu ohlasili, ze 31. marca bude v Knihovnictve na POSTOVEJ ULICI prednaska o Izraeli, aj s premietanim obrazkov. (Uryvky v radiu boli fascinujuce!) Tak tam teda chodte za nas, AK VIETE, KDE TO JE!!! (My to "nemame pred ocami"!)
My si totiz nevieme predstavit, ze na Postovej je niekde knihkupectvo. Za rohom na Obchodnej je Martinus, v byvalom Dunaji bolo (este je?) to Gorila-knihkupectvo aj s drahymi dzusmi, ale lacnejsimi knihami. Snad v byvalom "Casiku"? Ale ved tam je nejaka banka, ci co? Alebo tam na druhej strane, kde boli kedysi hracky a papiernictvo?
Kde to tam je?
Ako sa mate? Sem tam SMIETE aj nieco napischat, oder?
Pekny zvysok nedele, este stale snezi, von uz sotva pojdeme, tak idem robit "falosne zemiakove placky" a tesim sa na novu "Folge"* detektivky "Na mieste cinu"....
Ahojte Luga (s Caninkinym dovolenim!)
PS Blizzard medzitym presiel do obycajneho dazdu so snehom, fuj!


* Folge je zrejme "diel", alebo vraj "sled", nie ale v zmysle "pokracovanie", pretoze tie jednotlive "Folgen" vobec spolu nesuvisia

Deň dvadsať dva, nič!

23. března 2014 v 14:14 | King Rucola
Ako motto: číslo dvadsať dva nemám rád, takisto číslo štyri, ani poriadne neviem, prečo. Ale má to vplyv na moje správanie sa celý deň? Som už dopredu negatívne motivovaný? Asi by mi pomohol nejaký "lapač zlej nálady" skôr, než lapač snov!

Pred nedávnom som sa tu na nejakom z mojich blogov rozplýval nad mne dovtedy neznámou stavbou v lese na Zürichbergu za zoologickou záhradou. Pre dvomi-tromi dňami s tam už páni slony so svojimi ženičkami nasťahovali. Predtým absolvovali intenzívny tréning, aby tu prepravu do nového "bytu" zvládli. Ako sa hovorí, že "než sa sťahovať je lepšiš dvakrát vyhohrieť". Slony, - čí píše sa správne sloni? - tu mám nejakú gramatickú medzeru, starostlivo prepravu trénovali a sami si nastúpili do pripravených kontejnerov, celé sťahovanie prebehlo úspešne, bez jediného konfliktu.

Slonskí obyvatelia si vraj musia na nové okolie zvykať, takže zatiaľ sú v novom bydlisku v konkláve a pešiacky dav smie počitať s otvorením nového skvostného pavilónu pre verejnosť až v strede júna.

Pretože sa krásne jarné počasie totálne zhovadilo a je skoro ako v zime, ak mi nič iného nezostalo, len sedieť doma a kochať sa v detaile slonských nožiciek. (Viď majstrovský obrázok!)

Obrázok týchto rajcov sa neskopíroval spolu s textom, bohvie prečo, strkám ho sem dodatočne. (Zdroj môj dvorný fotograf, starý, dobrý, osvedčený Max. de Bile, preto aj tá "kvalita"!)

Ale k večeru som sa predsa ešte premohol, prinútil sa vybehnúť von, trochu sa prevetrať, s tým výsledokom, že som prišiel vymrznutý a unavený ako z lyžovačky a už tradične som omdlel pred TV a nevidel ani čiarku z programu!

Poučenie: Nie každý deň splní aspoň ten najblbši sen! Tu nepomôžu ani "lapače zlatom vyšívané"...

Prvy jarny den, moj den dvadsiaty prvy

22. března 2014 v 16:16 | King Rucola
Aj ti najlepsi zavodnici musia navstivit boxy! Nejako sa to na tych zavodoch "Formula jeden" zauzivalo, bez toho sa uz neda dnes vyhrat. (Mimochodom som prave cital v novinach, ze ten nestastny niekolkonasobny majster sveta vo Formule 1, velky Michael Schumacher, je dnes uz sedemdesiatprvy(!) den v tej umelej kome, co je horsie nez zle...taka smola, take nestastie! Teraz "lezi v boxoch" a nikto neviem, ci este vystartuje...) Pretoze tento maly nadejny cyklista je velky fanusik od automobilovych zavodov, ovlada vsetky znacky aut a ich riadicov, tak preto si vymyslel ten svoj "Boxenstop", zastavku v boxoch, kde imaginarne "vymiena" pneumatiky, pocas jeho prvych pokusoch na bicykli. Viditelne ma este svoje sny, ktore mu ziadny lapac snov nemoze zobrat!


Vymena gum bola zjavne odlozena na neurcito...

Tym bola pomaly aj moja narocna sluzba ukoncena a mal som zasluzeny "fajerabend". (Feierabend.) Jarna unava sa dostavila ako prasknutie bicom, energia zostala tak este na pasivne pozeranie televizie, nic viac. Aj som vsetky tie napinave detektivky, ktore som chcel pozerat v telke "vsetky" videl - teda len ich titulky. Na viac som sa nezmohol. Omdlel som do hlbokeho spanku na pät hodin pred pocitacom, ktory pouzivam namiesto uz mesiace nemeho televizora.

Zrejme je to preto, ze som napraskany obedom musel, bol vyhnany, presnejsie povedane, tlacit kocik, na "prechadzku", co s plnym bruchom po obede vyslovenen nenavidim. Vyhnali ma von s tym malym cvalikom, ktory sa vola MK a mal prichodom jari tak dobru naladu, ze sa len smiala a smiala, cim nebolo mozne sa jej zbavit. Ak ju totiz dospely obcan za ucelom nieco rozumneho urobit, alebo si aspon nieco precitat, ignoroval, tak zacala urazena chystat plac. Otrok, coby externy zamestnanec nejakej zavabnej agentury, musel vyskocit a zacat slecnu MK zase zabavat, aby zostala v tej usmievavej jarnej nalade, kde sa doslova smiala "ako slniecko na hnoji", kym ozajstne slnko nemilosrdne prazilo na vyliezajuce oziminy.

Spasny napad nenechal na seba dlho cakat, ale odskakal som si to ja! Do kabrioletu s nou a do prirody. Slnko jej nastastie tak svietilo do oci, ze ich musela zavriet a zavrete oci ju konecne uspali. Mna, ako som ten kocik tlacil miernym vrskom po polnej cesticke to teplo a ten mierny vanok uspavali uz pocas chodze tiez. V dialke pred sebou som zbadal macicku, ako sa tam vyvaluje na teplom piesku. Vyslovene som jej zavidel.

Ta macka sa potom ale, kym som sa tam uz takmer stvornozky sa plaziac s tym kocikom vyskrabal, usadila prave pri mojom planovanom odpocivadle, ktore som uz poznal z minulej prechadzky s deckom. Tam som si chcel totiz sadnut na take tri kamene dosky, ze kym ta mala zenska spi, vyfajcim v klude aspon dve-tri cigarety. Nez sme sa tam dotrepali, sedela na mojom mieste ta mala kocka.


Aby som sa vyhol jej maznaniu, - mlade kocky akehokolvek rodu su vseobecne na maznanie a rozmaznavanie narocne - tak som radsej na " mojich boxoch" nezastal, nesadol si a pokracoval som na ojazdenych, nevymenenych nohach ako na zlych pneumatikach dalej, do lesa. Potom som nemal byt vycerpany? Kde tam jarna unava¨! Vsetko len kecy - alebo sny, ktore presli sitom lapaca snov, ktore ten nezmyselny opereny pristroj nezachytil.

Dvadsiaty den, konecne!

21. března 2014 v 6:45 | King Rucola
Najprv som sa jemne nezne dusil obleceny v praziacom slnku na terase. Pot mi stekal potokmi po tvari a z oci mi tryskali slzy. Nie slzy dojatia, slzy zacpatych slznych kanalov po zime. Potom mi niekto v radiu oznamil, ze 17:54 sa dostavi Vesna astronomicka.

Jar s astronomickymi velicinami? Bude ta bohyna Vesna podla dnes panujucich meritiek ozdobena obrovskymi silikonovymi prsiami a botoxom nafuknutymi perami, vyretusovana podla najlepsich moznosti fotografickych programov? Alebo bude to este stale ta klasicka Boticelliho "Primavera", ona zmyselna dama, ktora sa v roznych obmenach vyskytuje na jeho fantastickych obrazoch? Uvareny, uduseny mozog prestal o tom rozjimat a konecne som sa odhodlal, pripravit sa na dostojne privitanie jarneho obdobia. Ocista tela sa nukala v podobe domacej parnej kabiny s jej meniacimi sa svetielkami a nedychatelnou atmosferou. Hrdinsky som podstupil tuto obet jarneho upratovania, usadil sa na stokerlik a potil dalej.

Ked ma konecne vyniesli, ozivili, mal som vidinu prvych jarnych kvietkov pod Matterhornom, tym symbolom svajciarskych Alp. Ze to vsetko vyzeralo trochu inac, nez by malo, som pripisal omamnemu ucinku absolvovaneho tureckeho kupela. Ved co uz mozu o tom Turci vediet, nie su este ani v EU! (My sice tiez nie, dufam, ze ani tak skoro nebudeme, ale nas Matterhorn si este spozname!)

Foto halucinogeneho sna. "Materhorn a konvalinky." (Autor: Max. de Bile, alias King Rucola, dve schizofrenicke postavy v jednom.)

Tie "konvalinky" neboli ani prvosienky, na rozdiel od skutocnych konvaliniek nie ju vsak jedovate, nebezpecne, su velmi chutne, jedle a zdrave. Moj zamilovany "medvedi cesnak", moj "Bärlauch". (Hormada prace ma caka, namahava zatva, lebo si asi polamem vsetky kosti v bruchu, nez ho natrham. Potom spracovat na pesto, ako ze aj zavarit na zimu...uz teraz sa mi nechce. Uz aby bolo radsej leto, kedy ten medvedi cesnak davno vyschne. Ale zase budu ceresne, marhule a ine otravy. Vsetko stale dokola! Este ze aspon paradajky - rajske jablicka - sa daju pohodlhne konzumovat!) (Alebo ako hovoria budhisti? "Velky a spravodlivy je kruh!" Teda vsetko stale dokola?)

Prebud sa medved, hovoril mi vnutorny hlas, s prisnym pohadom na cas, ktory utekal na bezeckej drahe hodiniek.
To uz som bol na ceste domov, trcal som v nekonecnej zaplave aut a cihal na hodiny na palubnom pocitaci pred nosom, aby som nepremeskal to hura noveho krasneho obdobia roku. potom som musel brzdit ako idiot, aby som nenarazil do kolegu, cize druheho idiota predomnou a naraz boli pocut v rozhlase spravy. (Zrmazene konta Ukrajincov, strasidelne opatrenia USA, nebudu momentalne dovazat ani ropu ani zemny plyn z Ruska, tak ich vytrestaju, tych ruskych darebakov. Vozili si to doteraz vlastne lietadlami alebo zamorskymi lodami, ten plyn a tu naftu?!?) Spravy v rozhlase s vynimkou jednej privatnej stanice bezia u nas vzdy v CELU HODINU!

Cize zaciatkom jari tri minuty pred osemnastou som zmeskal. Prepac bohyna Vesna, dufam, ze nie je "za pät dvanast", dufam, ze budes milosrdna a obdaris ma hoc aj botoxovym bozkom, o silikone radsej ani nesnivam, aby lapac snov nepraskol od kvantity!

Krym je schlimm

20. března 2014 v 11:17 | King Rucola
Batjuska a v jeho tieni Tatarka!

Bratislava mala pre dvomi-tromi rokmi vystavu o socialistickom realizme - dnes jeho tiene?

Tatarka a jej rodaci: Odchadzala za Stalina, po Chruscovovi prichadzala spät a po Putinovi?
Sny sa im asi zasekli v lapaci a je po p...
Quo vadis?

Devätnasty, necakana spomienka

20. března 2014 v 11:12 | King Rucola
Cely den som bol akoby ochromeny. Neurobil som okrem fantasticky vydarenych reznov, ktore zmizli v bruchu jedlikov tak, ze zasluzia len pomenovanie "zraci", po reznoch nezostala ani stopa, ako keby ich splachol Schaffhausensky vodopad, ktory je koneiec koncov najmohutnejsi v Europe. To bol moj jediny zasluzny cin, inac som sa len povaloval v "hollywoodskej" hupacke a vyhrieval na slnku.

Nemohol som aj tak nic robi, pretoze vsetky nastroje, ktore so sebou na cesty vlacim sa proti mne spikli, dohodli sa jednoducho vypustit duch a vybili sa. Stastnou nahodou - spal som u dcery, ktora, nez presla na povestny iPhone a iPad mavala Nokiu - som nasiel aspon pre telefon nabijaci kabel.

(Ako pre utechu som smel vyskusat novu roztahovaciu valendu, ktoru konecne racili pre nas zakupit, lebo sme odmietali spavat v hostovskej izbe v hrobke pivnice a radsej sme posedavali cele noci v kreslach obyvacky, nohy na stolikoch ci samerlikoch, ako sa len dalo. Spalo sa vyborne, keby nebolo toho skoreho prebudenia do este relativne studeneho rana, hoci zajtra ma vypuknut jar, teploty cez den dez dvadsat stupnov.)

Ked sa ten maly pocitac, ktory roky vlacim po svete zase so mnou udobril, tak som zalovil v sklade obrazkov u zabudnuteho servera a nasiel som tento otrasny "lapac snov".

Pomnik stoji na sutoku Moravy a Dunaja na posvetnom Devine pri Bratislave. Symbolicke diery po imaganarinych vystreloch a velmi relane, neimaginarne mena ludi, ktori mali svoje sny o slobode, co ich stalo totalne vyhasenie schopnosti snivat a ich lapace snov zostali naveky prazdne. Predym sny tam chytene urcite uz sprachniveli, ako ich umucneni pozemski nositelia. Neuveritelne v tom nadhernom pocasi. V tej prekrasnej krajine, v tom dramatickom sutoku dvoch velkych riek, s pohladom na Rakusko, ktore bolo na dosah ruky, zasnivany clovek podliehal klamu, ze tam moze aj proti vetru doplut. Naplut, pluvnut aj doplavit sa, vsetko len sen...

Pamätnik na Devine.
Pamätnik na Devine.

Tento obrazok preniest do txtu! Tak to asi nejde!
Tak to asi definitivne nejde!

PS O 16:00 som konecne pochopil, ze ten obrazok ma prilis vela MB. No tak...

Den osemnasty

19. března 2014 v 0:45 | King Rucola
Totalny klud. Klud a pohoda. Naplneny prazdny krcah. Nic. Prazdno. Absolutne nic znepokojujuceho. Pokojny priebeh, prekrasne pocasie, letny den este pred zaciatkom jari. Dvadsat stupnov Celsia. Vietor zataveny v plexiskle. Listocek sa nepohol. Citanie zaujimavej literatury, plnenie brucha a ulahcovanie lenivemu telu. Mierny pohyb narusuje polahavanie, posedavanie. Plastelina v usiach, zasite usta. Slnko sa snazi a pritom vrha ako vedlajsi produkt tiene.


Haruki Murakami pozdravuje. Tiene ozivaju v ich samostatnosti. Su konkretne ako sen, svojvolne, rozpustaju sa v cerstvo vyrazajucej trave, v nasilnej mladej zeleni zanechavaju zlte stopy. Ziju vlastny paralerny zivot. Umrtveny sen ako puk v lapacke hokejoveho brankara. Lapeny v lapaci snov, ako mucha na starodavnych mucholapkach.

Vlhky tajuplny tien...sen plny vlahy.

Neskor niekto spadol z bicykla. Este neskor bez zjavnej priciny plakal usedavo v sede sediac na schodoch do vyhnanstva.

Neplac Leon, to potom boli.

Sedemnasty den stravnicky

17. března 2014 v 4:00 | King Rucola
Je hlboka noc a plytke rano. Ohlusujuce ticho tlaci do hluchych usi, necujne verse vyrevuju ospalej prebudzajucej sa dusi. Prvy jarny medvedi cesnak na krajceku masloveho chleba ukaja telesne "chtice" - na to by sa rymoval neslusny uzaver versu, tak radsej o inom...o ohlusujucom tichu novinara, spisovatela, podnikatela a milionara, ktory by bol najradsej ucitel narodov a nesmrtelny filozof, ktory vsak zostal ponoreny v tichu, ktore v jeho vlastnom radiu, jeho vlastnej rozhlasovej stanici, posobilo ako skutocne ohlusujuce ticho, ticho, ktore zavladne po kazdej explozii aspon na zlomok sekundy.

Ta explozia sama o sebe nebola ani taka obrovska, zavazna. Lenze pre jedneho radobyfilozofa je nepochopenie vypovedanej myslienky a tym sposobena strata reci nieco tak podstatneho, ohlusujucim tichom v rozhlasovom studiu, kde k preklenutiu trapnosti nepomaha na rozdiel od televizie obraz nieco ako strata existencie.

Podnetom trapnej katastrofy a nasledujuceho ticha, nez sa vykupilo radio narychlo vmontovanou pesnickou, bola vlastne nevinna, skor usmevna diskusia o obcianstve, narodnosti, mozno trochu aj patriotizme a sovinizme. O tom, ze kde sa clovek narodil, odkial pochadza, kam patri a podobne nezmysly.

Pan novinar-radobyfilozof a milionar v jednej osobe nepochopil jednoduchu obranu vetu svojho rozhovoroveho partnera, ktory sa ohradil proti tvrdeniu, ze ked sa narodil v kraji, v state X, tak je clenom, prislusnikom kmena, kraja, statu X.

Bol to rozhovor medzi dvomi autormi a novinarmi, z ktorych aspon jeden urcite ziarlil na uspechy svojho protajsku, takze by nezaujaty posluchac predpokladal priblizne orvnaku dusevnu uroven.

Ta jednoducha veta, ktora mna vsak, ako posluchaca hodila o zem v jej jasnej vypovedi znie: "Ked sa macicka narodi (na sedliackom dvore napriklad) v mastali, to este dlho neznamena, ze je kon!"

(Reakcia radobyfilozofa po nekonecnom okamihu ohlusujuceho ticha: "To som nepochopil...ale pustime si muziku" siganlizuje pre mna jeho absolutnu porazku.)


(Strava "pod obojim", dusevna i hmotna...medvedi cesnak uplne cerstvy, basnik trochu menej!)

Telo potrebuje nevyhnutne medvedi cesnak na jar a chlieb i basnikove slova po cely zvysok roku!
Urcite nepotrebuje statnu prislusnost a vlajku na stoziari po vyhratom maratonskom behu na olympijskych hrach.
(V Soci uz radsej vobec nie...)

(Poznamka-otazka preklepmi zmoreneho vytesavatela klinovych hieroglyfov do obrazovky pocitaca: Co by asi povedal basnik, keby sme mu ukradli pismena, napriklad pismeno"s", "s ako somar", napriklad. Chcel by zostat potom "banik" alebo predsa radej "Omar" z arabsko-tatarskych legiend, bajok a tisic a jednej noci?)

Sestnasty den, ticho pred burkou

16. března 2014 v 11:00 | King Rucola
Pomaly lezie slnko zo sedivej oblohy a predsa bude jar. Vcera to v tom mrazivom severaku ak nevyzeralo. To ale nepletie vcely a inu haved, motylov, muchy, tie sa deru vpred, hlasia k zivotu. Aj kvety magnolie vystrkuju rozky, bez ohladu na dalsi vyvin pocasia.


Aby som uz hladal metlu. Je to ohlusujuce ticho pred vybuchom, ktory rozhodi opadane listky tohto najstarsieho zachovaneho stroma z nejakeho praveku, ako ked vystreli stolova bomba pri oslave detskych narodenin. Aby sa mi susedia nepozabijali na chodniku pred domom, pretoze umely lad je nic proti mokrym opadanym kvetom magnolie, uzijem si zametania! Ohlusujuce ticho pred burkou...

Pätnasty den, sychrava jar

16. března 2014 v 0:15 | King Rucola
Po dvadsiatich stupnov Celsia vyliezla uz nejedna kvetinka z brlohu. Aj par medvedov a hlavne medvedi cesnak. Tohoto roku vraj o mesiac skor, nez by povodne mal, smel. Nato sa vracia zima, nielen v mysliach ludi, aj v pocasi.
Preto je snad otazka tej damy na obrazku z mojej knizky opodstatnena: "Kde je to podstatne?!?"

Nasleduje (zahanbene) ohlusujuce ticho...
Na nudisticke kupanie si asi este pockame. Zatial tisina...

Ale pesto z medvedieho cesnaku si ujst nedam! (Ten najmladsi "Bärlauch" je najlepsi...)

Strnasty den ohlusujuceho ticha

15. března 2014 v 11:00 | King Rucola
Po nekonecnom pobehovani, organizovani, montovani, pripravovani, vyberani, vylucovani, monitorovani, vybavovani, jazdeni, vyckavani si sadam s vymletou hlavou a nohami, na ktorych mam urcite potapacske boty zo skafandru, zatazene olovenymi podpätkami. Vlastne aj tu vymetenu hlavu drzi len ocelova kukla potapaca a cumim na svet cez zamrezovane pancierove okienko. Kyslikova rura je asi zacpata papierom alebo muslami, riasami, bahnom, lebo dych mi nedochadza.

Po celom tom zhone, virvare, hukote a kriku naraz len ohlusujuce ticho. Oslavy mozu zacat. Mozu kludne zacat aj bezo mna. Uz je mi to totalne jedno, mam len skromnu vidinu sprchy. Priezorom v kukle vidim zahmleny obraz povabnej mladej damy, ako ju obmyva pena a pramienky teplej vody pohladzaju neznu pokozku. V ohlusujucom tichu zurivo nahlas zavidim.

(Sprchujuci sa zensky akt, Max. de Bile, drevo, skanzem Les Planes Basses)

Pridal by som sa aj v skafandri, aj vo fraku, smokingu, spodkoch, ponozkach alebo monterkach, len aby som bol pritom.

Z celeho dna, z celych tych oslav - a bolo ich neurekom, este aj verny stary kamos mal narodeniny - mi zostava spominka na velku ciernu dieru, black hole, lost in cosmos...

Hadanka, den trinasty

14. března 2014 v 10:00 | King Rucola
Tak si tam nevinne sedim a naraz nad hlavou preleti tien. Pristane na najvysej breze. Na obzore sa potom deju pred mojimi nevinnymi ocami neslusne veci. Este niekde zapiska ziarlivy, partnerku vyzyvajuci jastrab a zakraka stado prelietajich vran a potom ohlusujuce ticho. Lietadla prestali startovat - vidiet alebo skor vytusit opusteny koniec drahy - , predtym isli do vzduchu kazdych tridsat sekund. Teraz len ticho.


Co sa vlastne stalo? Preco ten klud?!?
Ktory z tych mensich "lietadiel" je samec, kto je samicka. (Jeden na spicke zeleneho "mamut-stromu" vpravo od domu, druhy vtak na vrchole brezy, telefonny zoom to viac priblizit nezvladol.

Rozlustenie hadanky pozajtra...(Ja viem, ze je to tazke, ja som to tiez videl prvy raz v zivote!)

Dvanasty den do tucta. Tuctovy...

13. března 2014 v 5:40 | King Rucola
Dvanast bolo apostolov. Kazdy vyzeral trochu inac. Mojich dvanast dni sa zatial nelisi nicim jeden od druheho. Su ako vajce k vajcu. Dve vajcia. Dve vajcia vedla seba, obraz na nerozoznanie, akorat, ze to jedno visi trochu nizsie.

V prirodovedeckom muzeu som videl vajcia brontosauriera. Udajne. Ja tomu neverim, ale vraj to vykopali nedaleko obce, kde teraz byva moja dcera, tak to chodievame s vnukom (ochvilu pät rokov) obdivovat. On je uplne odusevnely, ja sa jednak trochu nudim, jednak si myslim svoje. Kde tam take vajcia! Bohvie, odkial ich zobrali!

Ked nejdeme do muzea, tak sa musim potulovat lesom alebo tymi rozlahlymi lukami v mocaristej krajine pri letisku. Skoro kazdy den, ale nie je to vobec nudne, pristavajuce lietadla poskytuju rozptylenie. Vela ludi tam ziadostivo napäto ciha s vysielackami, telefonmi, prenosnymi radijkami, teleobjektivmi. Mam podozrenie, ze cakaju, ci niektore lietadlo zaryje nosom do zeme. Alebo aspon podvozkom, ako sa nedavno stalo hned dvakrat. Ja takisto, aby som neklamal. Ale aspon pritom pochodujem, robim nieco pre zdravie. Kopcek hore, cesticka dole, bahnista plosinka z ktorej vidiet pristavacu drahu, po lavej strane les, v ktorom sa skryvaju tanky. Maju tam cvicnu drahu pre ich vodicov. Jednotvarne ale predsa pestre. Ale ako vajce k vajcu...

Az zrazu tieto tajomne stopy, na ktore som nadabil na upäti vystupu k pahorku, v ktorom je nieco ako maly mesacny krater s jazierkom.

Vzrusene taham telefon a fotim. Moje srdce archeologa sa rozbusi s obrovskym buchotom. Stopy!


Fotim, co telefon vydrzi, fotku za fotkou, dokumentujem moj objav, uz sa vidim visiet vo vitrine muzea ako nejake vajco!

Pristane dalsi aluminiovy obor s obrovskym revom, smrad kerosinu a ozvena od lesa zasumi ako refren. Vypukne ticho. Ohlusujuce ticho, v ktorom pocut len divo bijuce srdce vzruseneho badatela-vedca.

Objavil som odtlacky obrovskeho sauriera, ktory pristal na letisku pred milionmi rokov...alebo pred tyzdnom ked prsalo?